Návrh koaličných poslancov zaviesť povinnú dochádzku do materskej školy je iba predstieraním riešenia, ktoré v skutočnosti deťom nepomôže. Nezaručí dostupnosť vzdelávania, ani nezvýši jeho kvalitu.
Kvalita vzdelávania a jeho dostupnosť sú spolu úzko previazané. Bez primeranej dostupnosti nemožno povedať, že vzdelávanie plní účel a naopak, dostupné vzdelávanie bez zabezpečenia vysokého štandardu je iba polovičným naplnením cieľa.
Nedostupné vzdelávanie – nedostupná pomoc pre rodičov
Na Slovensku platí Dohovor o právach dieťaťa, čo znamená, že vzdelávanie musí byť dostupné pre všetky deti, bez ohľadu na ich pôvod, miesto bydliska, sociálny status, nadanie, či zdravotné znevýhodnenie. Predprimárne vzdelávanie pre deti od troch do šiestich rokov však dostupné nie je.
Vo verejných materských školách nie sú voľné miesta, súkromné škôlky sú drahé, detské skupiny nefungujú. V parlamente usilujem o zavedenie garancie pre rodičov, že svojim deťom nájdu po zavŕšení troch rokov vhodnú starostlivosť. Márne. Koaliční poslanci tieto návrhy neustále ignorujú.
Ani dostupnosť, ani kvalita
Zabezpečiť deťom prístup do škôlky však nestačí. Kľúčové je vytvoriť vo všetkých školách, materskými počnúc, vhodné podmienky na to, aby sa deti skutočne niečo naučili. Vzdelávanie treba nastaviť tak, aby sa prehĺbil individuálny prístup k deťom a aby každé jedno dostalo pri rozvíjaní svojho potenciálu dostatočnú podporu pedagógov a v prípade potreby aj ďalších odborníkov, ktorí mu pomôžu problémy prekonať a napredovať.
Na Slovensku stále platí úzus, že dieťa a jeho rodina sa majú prispôsobiť požiadavkám škôlok, a nie naopak. Zároveň platí, že nie všetky deti škôlky prijímajú. Len pätina bežných škôlok je napríklad pripravená na vzdelávanie detí so zdravotným znevýhodnením. Podobne to platí aj v prípade detí z marginalizovaných rómskych komunít.
Učiace sa Slovensko zapadlo prachom
Téza o neoddeliteľnosti dostupnosti a kvality vzdelávania je chrbtovou kosťou reformnej koncepcie Učiace sa Slovensko. Ako spoluautorka základných téz si dovolím povedať, že nie náhodou ju nájdeme hneď v úvode prvej kapitoly. Je základným reformným pravidlom, ktoré nemožno obísť, ak má modernizácia školstva priniesť očakávané ovocie.
Koaliční reformátori na čele s ministerkou školstva však toto pravidlo opakovane ignorujú. Návrh koaličných poslancov na zavedenie povinnej dochádzky do materskej školy pre päťročné deti je toho ďalším dôkazom.
Len chodením do školy sa zmúdrieť nedá
Autori reformnej koncepcie Učiace sa Slovensko navrhovali okrem iného zmeniť tradičnú povinnú školskú dochádzku na povinné vzdelávanie. Povinnosť vzdelávať sa mala ostať zachovaná, zároveň by bolo jasné, že zmúdrieť možno nie chodením do školy, ale len učením sa.
Autori dokumentu argumentovali, že „vzdelávanie viažuce sa k určitému stupňu vzdelania súvisí nie s miestom, priestorom, či budovou školy, ale s príslušným vzdelávacím programom. Stupeň vzdelania je možné získať iba na základe úspešného absolvovania vzdelávacieho programu, nie fyzickým chodením do školy“.
Koalícia prehliada veľké problémy aj drobnosti
V aktuálnych školských predpisoch sa skutočne nachádzajú znenia, ktoré navzájom neladia. Na jednom mieste školského zákona sa spomína povinná školská dochádzka, na inom mieste toho istého zákona príslušné paragrafy definujú, že samotné „chodenie do školy“ nevedie k získaniu vzdelania. Stúpať po rebríčku jednotlivých vzdelávacích stupňov je totiž možné len absolvovaním vzdelávacieho programu.
Vnímavý zákonodarca by sa mal snažiť tento chaos v pojmoch a významoch odstrániť, nie na ňom stavať ďalšie návrhy. Koaliční poslanci sú však zahľadení iba do seba. Nevnímajú skutočné potreby detí, nereagujú na požiadavky škôlok a ľahostajná im je aj bezradnosť rodičov, ktorí musia rok čo rok bojovať o vhodnú starostlivosť pre svoje deti.
Najviac záleží na vzdelávacom programe
Keď človeka bolí zub, nestačí mu prísť k zubárovi a posadiť sa do čakárne. Musí otvoriť ústa a nechať si boľavý zub odborne ošetriť. Keď sa nám pokazí auto, nestačí ho dopraviť do servisu. Ak má opäť fungovať, musí sa naň pozrieť odborník, ktorí ho opraví.
Napriek tomu koaliční poslanci vo svojom návrhu na zavedenie povinnej školskej dochádzky do materskej školy tvrdia, že u detí stačí, keď ich v piatich rokoch povinne naženieme do škôlok. Neponúkajú pritom žiadne záruky, že v nich dostanú cielenú podporu od skúsených pedagógov a ďalších odborníkov, ktorí dnes v školstve zúfalo chýbajú.
Koaličná trojka – nevidia, nepočujú a zamlčiavajú
Predkladatelia návrhu na zavedenie povinnej dochádzky do škôlky argumentujú, že chcú pomôcť najmä deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia. V dôvodovej správe uvádzajú, že ich k tomu vedie „potreba riešiť čo najskoršie vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia s dôrazom najmä na deti z marginalizovaných rómskych komunít.“
Neverím, že ich návrh týmto deťom pomôže. A nerozumiem, na základe čoho to koaliční poslanci – všetko členovia parlamentného školského výboru – tvrdia. Len nedávno sme totiž na pôde tohto výboru prerokúvali správu školskej inšpekcie, ktorá upozorňuje na to, že škôlky v starostlivosti o deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami zlyhávajú. Predkladatelia teda buď správu vôbec nečítali, alebo moje upozornenia práve na tieto body v správe nepočúvali, alebo zámerne zamlčiavajú problémy, o ktorých vedia, ale ich ignorujú.
Varovný prst inšpekcie
V Správe o stave a úrovni vzdelávania v školách a školských zariadeniach za školský rok 2017/2018 sa napríklad uvádza: „Výchovno-vzdelávacie potreby detí, ich výkonové, rozvojové možnosti a momentálne dispozície boli učiteľmi rešpektované iba v necelej polovici pozorovaných činností. V riadených a aj v spontánnych činnostiach deti často vyžadovali usmerňovanie a pomoc učiteľov, no nie vždy ju dostali,“ a tiež to, že „vzhľadom na jazykovú bariéru mali mnohé deti z marginalizovaných rómskych komunít problém reagovať na pokyny učiteľov v slovenčine.“
Alarmujúce sú aj zistenia inšpekcie týkajúce sa vzdelávania detí so zdravotným znevýhodnením: „Vzdelávanie detí so zdravotným znevýhodnením je v materských školách skôr výnimkou ako pravidlom.“ A aj pri tom nízkom počte sa stáva, že „pri výchove a vzdelávaní diagnostikovaných detí učitelia nie vždy implementovali odporúčania poradenských zariadení, ktoré sa týkali konkrétnych oblastí ich rozvoja.“
Naliehavé otázky
V spomínanej správe sa na viacerých miestach konštatuje, že vzdelávanie detí v materských školách až príliš často prebieha spôsobom, „ktorý je čo najjednoduchší pre pedagógov“, no ktorý prehliada špecifické potreby konkrétnych detí, nevyrovnáva ich hendikepy a neumožňuje im optimálne napredovať.
Otázka teda znie, nakoľko pomôže formálne zavedenie povinnosti chodiť do škôlky deťom hovoriacim rómskym nárečím alebo cudzím jazykom, keď nebudú mať po ruke nikoho, kto by im rozumel a kto by ich naučil aktívne komunikovať s učiteľkou a ostatnými deťmi? Kto pomôže deťom z menej podnetného prostredia dobehnúť ich rovesníkov, ktorí vyrastajú v dostatku a ktorým doma pravidelne čítajú pred spaním rozprávky? A čo sa bude diať v škôlkach so zvýšeným počtom detí so zdravotným znevýhodnením? Ako si s nimi majú učiteľky poradiť bez asistentov, špeciálnych a liečebných pedagógov?
Vieme, že práve tieto deti predprimárne vzdelávanie potrebujú, no zároveň máme informácie, že väčšina škôlok s nimi pracovať nevie. Aké dôsledky z toho vyplývajú pri zavedení povinnej školskej dochádzky, bez garancie zvýšenia kvality vzdelávania?
Riešenia existujú, koalícia ich ignoruje
Opäť pripomeniem Učiace sa Slovensko. Autori v ňom taktiež navrhujú povinné vzdelávanie päťročných detí. Nie však v podobe povinnej školskej dochádzky, ale v podobe absolvovania príslušného vzdelávacieho programu – buď v materských školách alebo iných predškolských zariadeniach, ktoré sú alternatívou k tradičným škôlkam.
V Učiacom sa Slovensku tiež nájdeme návrh na zavedenie garancie miesta v predškolskom zariadení pre deti od troch rokov, pričom by si rodič mohol vybrať, či dá dieťa do tradičnej materskej školy, alebo napríklad do detskej skupiny, či detského lesného klubu. Pestrú ponuku rôznorodých služieb v tejto oblasti považovali autori reformnej koncepcie za pozitívum hodné rezortnej podpory.
Najdôležitejšou požiadavkou však boli zmeny v prístupe k deťom a skutočné naplnenie ich vzdelávacích potrieb. Autori navrhovali posilniť individuálny prístup k deťom, ponúknuť učiteľom potrebné zaškolenie a zabezpečiť im potrebný servis v podobe tímovej spolupráce s ďalšími odborníkmi priamo v školách.
Nič z toho vládna koalícia nezrealizovala a ministerka školstva v závere volebného obdobia skrýva svoju neschopnosť za poslanecké návrhy, ktoré sú povrchným gestom.
