Voľnosť v škole neznamená chaos

Pokračovanie rozhovoru so Zuzanou Zimenovou, riaditeľkou a analytičkou OZ Nové školstvo, s ktorou sme hovorili o zmenách v našich školách, ktoré by si – v ideálnych podmienkach v našej krajine – vedela predstaviť. Že ich realizovanie nie je nemožné, nás presvedčila už v prvej časti. Podľa jej predstáv by škola mala byť o radosti, kreativite, slobode prejavu, bez strachu a zbytočného stresu, s pocitom úspechu pre každého… A čo v prípade stredoškolákov či špeciálnych škôl? O tom už v nasledujúcich riadkoch.

 

Je niečo, čo by ste zo štruktúry predmetov, ktoré deti v súčasnosti v školách majú, vypustili a čo, naopak, chýba?
Osobne som veľkým zástancom toho, aby sme nemali štruktúru predmetov, ale štruktúru oblastí. Sama som to videla v Anglicku, kde majú napríklad prírodopisnú oblasť a tam preberajú od neživej prírody, cez zvieratká, rastliny až po ľudské telo úplne všetko. Veľmi tiež využívajú medzipredmetové vzťahy – ak preberajú jav týkajúci sa viacerých predmetov, tak ho spomenú v matematike, fyzike i v chémii. U nás sa učia žiaci veľmi roztrieštene, učivo na seba nenadväzuje. Mimochodom, takéto výukové oblasti boli u nás nielen navrhované, ale istý čas aj reálne fungovali. Ak by sme sa k nim vrátili, tak by sa informácie viac prepájali, vzájomne sa podporovali, deti by ich prijímali oveľa komplexnejšie.

To by znamenalo zmeny v učebných osnovách, tie sú však u nás menené pomerne často…
Učebné osnovy by mali byť štátom zadané úplne inak. Mal by to byť iba akýsi základ, v ktorom sa predostrie, čo by sa žiaci mali naučiť, aké procesy a zákonitosti majú pochopiť, čo by mali vedieť vypočítať, ako zargumentovať dosiahnutý výsledok a podobne. Inak by mali mať učitelia voľnú ruku, malo by byť plne v ich kompetencii ako si učebnú látku rozdelia, aký zvolia postup výučby. Toto je tá „voľnosť“ v škole, ktorá však vo svojej podstate neznamená chaos. Ona musí znamenať poriadok. Teraz však tento poriadok určuje ministerstvo, ale nie každej škole a učiteľovi vyhovuje, chceli by si to pozmeniť, prehodiť, učiť trochu inak, ale nemôžu…

A čo špeciálne školy? Majú zostať v školskom systéme, alebo by sa mali deti integrovať, mať podporu špeciálnych pedagógov, asistentov…?
Toto je predmetom veľkej diskusie nielen na Slovensku, ale aj v iných európskych krajinách, a návrhy riešení sú rôzne. V októbri som sa zúčastnila zasadnutia Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím (NROZP) a sami potvrdili, že ani medzi ľuďmi so zdravotným postihnutím nepanuje jednotný názor. Sú medzi nimi rodičia, ktorí chcú dať deti s rovnakým postihnutím do špeciálnych škôl a na druhej strane sú tí, ktorí by chceli, aby boli radšej v bežných školách. Ukázalo sa však aj to, že rodičia, ktorí odmietajú dávať deti do bežných škôl, tak konajú aj preto, lebo sami túto skúsenosť nemajú a jednoducho sa obávajú neznámeho… Ich rozhodnutie vo veľkej miere záleží nielen od skúseností, ale i od vyššieho alebo nižšieho stupňa dôvery v konkrétnu školu. Som presvedčená, že musí ostať slobodná voľba výberu školy. Avšak rodičom, ktorí chcú dať dieťa so zdravotným postihnutím do bežných škôl a pripraviť ho tak na život so zdravou populáciou, by sme mali vychádzať v ústrety. Napokon, zaväzujú nás k tomu aj medzinárodné zmluvy, takže je to nielen ľudské, ale aj naša povinnosť.

Ak by sa rodičia rozhodli dať svoje dieťa so zdravotným znevýhodnením do bežnej základnej školy, má prideleného aj asistenta?
U nás je trochu špecifická situácia. Deti so zdravotným postihnutím nemajú v škole nárok na osobného asistenta, školský zákon umožňuje škole zamestnať iba asistenta učiteľa, ktorý pomáha len na vyučovaní so vzdelávaním týchto detí. Ak aj dieťa mimo školy osobného asistenta má, do školy nemá povolený vstup! Takže napríklad dieťa so svalovou dystrofiou, ktoré osobného asistenta potrebuje aj na bežné úkony, ako je pomoc pri jedení, pití či na toalete, ho – podľa zákona – v škole mať nemôže. Vyučovania sa totiž nemôže zúčastniť žiadna nekvalifikovaná osoba a on predsa nie je kvalifikovaný pedagóg… Absurdné! V skutočnosti sa to potom robí tak, že obetavé mamičky chodia s týmito deťmi do školy a robia im asistenciu ony, lebo rodičovi účasť na vyučovaní zákon umožňuje. Druhou stranou mince však je, že takýto rodič za to nedostáva žiadne peniaze a ani inde nemôže zarábať, lebo je celý deň s dieťaťom a nemôže ísť do práce. Je to veľmi nespravodlivé voči rodinám, ktoré už i tak majú zložitú životnú situáciu…

Nedá sa to nejako „obísť“?
Už to, ak rodič robí dieťaťu osobného asistenta každý deň, je obchádzanie zákona. Rodič má totiž právo zúčastniť sa výučby, no v žiadnom prípade sa tým nemyslí, že môže byť každodennou súčasťou vyučovania. Má právo nahliadnuť na vyučovanie, skontrolovať, čo sa v triede deje, ale nie byť v triede permanentne prítomný. Toto svoje právo môže rodič delegovať aj na inú, ním poverenú osobu, ale tá by tiež nemala byť v škole každý deň a na každej hodine. Ak príde inšpekcia, môže takúto každodennú prítomnosť nekvalifikovanej osoby na vyučovaní považovať za priestupok, preto sa k tomu škola spravidla radšej ani neprizná. Mnohé školy sa preto snažia vychádzať deťom v ústrety tak, že starostlivosť o dieťa zoberú na svoje plecia obetaví učitelia. To je však pre nich záťaž navyše a zároveň obrovská zodpovednosť. Ako vidno, na Slovensku sa tieto základné potreby detí riešia veľmi nedôstojným spôsobom pre všetkých zúčastnených, a deti sú takpovediac rukojemníkmi. Toto je vec, ktorá ma veľmi trápi.

Je to časovo náročné, aby sa situácia s asistentmi zmenila? Alebo (opäť raz) ide o nevedomosť, nezáujem kompetentných?
Osobný asistent pre dieťa so zdravotným postihnutím je vecou jednej novely zákona, na ktorej sa môžu poslanci zhodnúť veľmi rýchlo, ak by chceli. Skutočne ide len o jednoduchú úpravu zákona.

Už ste to viac-menej naznačili, ale nedá mi neopýtať sa – v čom vidíte najväčší problém súčasného školstva?
Čoraz viac sa domnievam, že najdôležitejšie je podporiť iný, viac individuálny prístup učiteľov k deťom priamo na vyučovaní. S tým súvisí veľmi veľa vecí – aby učitelia dostali dostatočný servis, čas i priestor, aby sa deťom mohli venovať. Bez toho totiž nemá zmysel chcieť po nich iný prístup, ktorý by mal znamenať, že konečne prestaneme v školách učiť všetky deti v danej triede jednu vec rovnako. Treba si uvedomiť, že každé dieťa je iné. Každé z tých dvadsiatich-tridsiatich detí v triede má svoj vlastný život, osobnosť, nadanie i rôzne problémy, s ktorými sa pasuje. Učiteľ nemôže byť terapeut, to nie je jeho úlohou, ale má v rukách možnosti na to, aby prispôsobil tempo učenia sa každému jednému dieťaťu. Deti sú rôzne a rozmanitý je aj ich učebný potenciál. Tým, ktoré sú slabšie, musíme dať také tempo a úlohy, aby látku pochopili, pretože bez toho nemôžu ísť ďalej. Tie, ktoré sú šikovné a učenie im ide bez problémov, môžu dostať ešte o čosi náročnejšie úlohy, aby to bola pre nich výzva…

Ako to však potom vyzerá počas hodiny? Dá sa zvládnuť niekoľko rôznych prístupov, aby malo rovnakú šancu každé dieťa?
Počas vyučovania musí učiteľ diferencovať, nakoľko dieťa dané učivo ovláda a kam ho chce dostať. Ideálne to funguje tak, že si deti rozdelí do skupiniek, s ktorými individuálne pracuje… A úplne skvelý učiteľ dokáže neskôr skupiny aj miešať, aby sa deti učili od seba navzájom. Prečo nevyužiť tých šikovných, aby sa látku pokúsili vysvetliť slabšiemu spolužiakovi? Ten šikovný, ktorý učivo vysvetľuje, sa zároveň učí komunikovať, argumentovať, učí sa poznať, či daný proces vie vysvetliť, či mu spolužiak porozumie… Ten mu dáva úplne iné otázky ako pani učiteľka, takže aj dobrý žiak sa môže takto niečo naučiť, nielen ten slabší, ktorý získa chýbajúcu vedomosť. Práve toto sú tie nové spôsoby, ktoré by sme mali zaviesť do škôl. Myslím si, že by to deťom pomohlo viac sa naučiť, bolo by menej detí, ktoré by mali zlé známky, menej tých, ktorí prepadávajú a všeobecne by mali deti väčšiu radosť z učenia sa. Možno by i prechod na stredné školy bol menej bolestivý.

A čo stredné školy? Aj v tejto sfére by mali nastať zmeny – napríklad v učebných odboroch, spôsobe výuky?
Rozhodne áno, realita totiž ukazuje, že chýbajú absolventi mnohých potrebných remesiel či odborov. Na druhej strane niektoré iné školy sú zbytočne preplnené. Stredoškolskí učitelia hovoria, že treba zmeniť nielen obsah vzdelávania, ale aj prístup k študentom tak, aby sme ich pripravili na flexibilitu života v budúcnosti. Prognostici a ekonómovia totiž upozorňujú, že v budúcnosti bude človek viackrát počas života meniť nielen zamestnanie, ale dokonca profesiu. Čiže to nebude len o dopĺňaní si kvalifikácie, ale aj o celkovej zmene profesijného života. A na to je dôležité, aby boli deti zvyknuté pracovať na sebe, vzdelávať sa, rozvíjať sa… Brať ako niečo úplne normálne, že sa učíme po celý život. V dnešnej dobe už nie je mysliteľné chodiť do jednej práce tridsať rokov, takéto časy sú už za nami. Tieto zmeny však náš školský systém nereflektuje – keď ho pozorujeme zvonka, tak vidíme, že po základnej škole ide dieťa napríklad na stredné odborné učilište, vyučí sa za kuchára a koniec. Oficiálne máme „odfajknutú“ pracovnú silu. Ale, ak ten kuchár nenájde päť-šesť rokov dobrú prácu a bude si chcieť otvoriť napríklad fitness centrum, tak bude musieť znovu „vojsť do systému“, urobiť si certifikát, aby si „fitko“ mohol otvoriť. Na to však musí mať k dispozícii vzdelávacie programy. V budúcnosti budú určite do stredoškolského odborného vzdelávania vstupovať aj dospelí ľudia, bude to normálne a takéto školy, resp. vzdelávacie programy už nebudú len pre tínedžerov. Ďalšia zmena, a po nej volajú i samotní učitelia, aby prišla veľmi skoro, je neadekvátne rozdelené množstvo učebnej látky v rámci všeobecnovzdelávacích predmetov na stredných odborných školách a gymnáziách. Maturita je prakticky totožná. To isté, čo vyžadujeme od gymnazistu, vyžadujeme aj od maturanta na strednej odbornej škole, lenže on má kvôli tomu veľmi málo praktických zručností, ktoré by mal štúdiom nadobudnúť. Preto by bolo vhodné znížiť v odborných školách pomer všeobecného vzdelávania v prospech odborných zručností, a tým pádom by mohla byť i maturita v dvoch odlišných podobách. Pri tom však netreba zabúdať na to, že potrebná flexibilita, komunikačné zručnosti a motivácia k celoživotnému učeniu sa pravdepodobne nedá rozvíjať iba za sústruhom, takže tie všeobecnevzdelávacie predmety sú aj v odbornom vzdelávaní dôležité. Mali by mať ale inú podobu.

Nediskriminuje to však tým pádom klasických stredoškolákov na prijímačkách na vysoké školy? Budú oproti gymnazistom konkurencieschopní?
Táto zmena by nemala znamenať, že by študenti stredných odborných škôl nemohli ísť na vysoké školy. V Nemecku či vo Švajčiarsku majú veľmi silné odborné vzdelávanie a študentom nie je znemožnené ísť na univerzitu. Ak sa takýto žiak rozhodne pre štúdium politológie či práva, majú na univerzitách tzv. prípravné ročníky, v ktorých si doplnia chýbajúce informácie. No kľúčové pre postup na vyššie vzdelávacie stupne sú vysoké odborné školy, ktoré u nás nie sú. Tam študenti pokračujú v štúdiu vo svojom odbore, napríklad kuchár môže vyštudovať hotelový manažment na vysokoškolskej úrovni, ale najmä v technických odboroch ide o vysoko kvalitné vzdelávacie programy, ktoré sú úzko prepojené s praxou. Väčšia diferenciácia by teda v budúcnosti mala byť aj v rámci vysokých škôl. Stredoškolské i vysokoškolské štúdium treba viac prepojiť s praxou, podľa toho, čo vyžaduje pracovný trh a inovácie. Aby sa študenti učili praktické a zmysluplné veci, ktoré môžu reálne využiť.

Hovoríme o škole, o zmenách v systéme výuky, o deťoch, ale ešte sme nespomenuli tých, bez ktorých by to nešlo – učiteľov. Žiaľ, ich pozícia v spoločenskom rebríčku je nízka, hoci majú veľmi dôležitú úlohu – vzdelávať naše deti…
Učiteľ jednoznačne potrebuje byť dobre oceneným profesionálom, ale na druhej strane sa potrebuje v pozícii profesionála aj trochu viac emancipovať. To znamená, že profesionálne by mal vystupovať nielen voči žiakom, ale aj voči rodičom, ministerstvu školstva, inšpekcii… Mal by dostať väčší kus dôvery i zodpovednosti. Skutočne mu netreba všetko predpisovať – v súčasnosti akoby učiteľovi ministerstvo predpisovalo dokonca to, čo má v daný deň povedať… Ale na to predsa päť rokov študoval, aby vedel samostatne kolektív detí otestovať, zistiť, čo by im pomohlo, čo nie, ako s nimi treba pracovať… Myslím si, že by veľmi pomohlo, ak by učitelia dostali takú podporu, aby mohli v školách pracovať tímovo. Pretože dnes sú do školy „hodení“ ako predmetári, ktorí učia iba svoj predmet, s kolegami sa stretávajú maximálne na porade, ale neriešia spoločne situácie v triedach, nekomunikujú o potrebách žiakov, nepracujú na spoločných cieľoch v rámci školy, ani ich spoločne nevyhodnocujú.

Aké spoločné ciele si môžu dávať učitelia…?
Napríklad, ak majú v škole dvadsať detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, tak si môžu dať za cieľ, že ani jedno z nich v danom školskom roku neprepadne. Ak sa časom ukáže, že niektoré sú na tom so známkami veľmi biedne, tak budú pátrať po príčinách. Možno zistia, že problémom nie je porucha učenia, ale nevyhovujúce podmienky – že si dieťa nemá kde ani kedy napísať domácu úlohu. Tak vymyslia, ako by si ich mohlo písať v škole, poveria spolužiakov, ktorí by ho mohli doučovať. Žiaľ, učitelia nie sú naučení uvažovať ako tím. A to budú môcť iba vtedy, ak budú mať dostatok času a príležitostí na hodinách, menšie úväzky… Myslím si, že je dôležité nechať učiteľom čas na prípravu a som presvedčená, že odvedú kvalitnejšiu prácu. Učiteľ jednoducho musí mať čas pripraviť sa na niekoľko kolektívov plných individuálnych osobností, ktoré ho čakajú každý deň! Taktiež je dôležité, aby mali učitelia zvnútornené štandardy učiteľského povolania. My sme krajina, ktorá síce má zákon o pedagogických zamestnancoch, kde je určené, aké vzdelanie musia mať, aby spĺňali kvalifikáciu, aké programy na ďalšie vzdelávanie majú absolvovať, aby dosiahli I. či II. atestáciu, ale nikde nie je povedané, čo všetko majú učitelia rôznych kvalít ovládať. Nevieme, čo má vedieť začínajúci učiteľ, čo sú jeho kompetencie, ani čo má ovládať jeho skúsenejší kolega, aby mu mohol byť dobrým mentorom. Na Slovensku taktiež chýba etický kódex učiteľov, v ktorom by mala byť zakotvená pozícia i charakteristika učiteľa, ale aj jeho morálny profil a úloha v spoločnosti… Viem však, že sa na ňom v súčasnosti pracuje, a to je dobrá správa.

 
Eliška Fričovská, rozhovor bol pôvodne uverejnený na webe časopisu // Mama a ja