Prípravné ročníky neoberú deti o detstvo a slabším dajú šancu

Pani Zimenová, čo vás i ďalších expertov z oblasti školstva priviedlo k myšlienke, že by deti mali začať so školskou dochádzkou už v piatich rokoch? Je to pomerne odvážna myšlienka…

V rámci kampane Chceme vedieť viac, ktorú v OZ Nové školstvo realizujeme už dva roky, aj v rámci mojich ďalších aktivít, sa ukazuje, že na Slovensku je situácia v oblasti materských škôl (MŠ) komplikovaná. Preto aj všetky návrhy, ktoré podporujú myšlienku, aby bola MŠ v poslednom ročníku povinná pre všetky deti, v praxi narážajú na množstvo problémov. Na jednej strane je skupina rodičov, ktorí nechcú, aby mali deti povinnú predškolskú výchovu, pretože ich plánujú vzdelávať doma. Na strane druhej je kapacita MŠ nedostatočná, čo komplikuje návrat do práce tým rodičom, ktorí o škôlku majú záujem, no dieťa do nej nedostali. Zároveň nám však chýbajú zdroje na rozšírenie priestorov MŠ. A na dôvažok treba myslieť aj na ďalšiu skutočnosť – to, že teraz máme veľa nevybavených žiadostí v škôlkach ešte neznamená, že to tak bude aj o päť – desať rokov. Už teraz sa rodí menej detí. A demografi i prognostici predpokladajú, že sa tento trend nezmení, čiže vybudovať nové budovy je pomerne neefektívne. Debata, ako túto situáciu vyriešiť, prebieha medzi odborníkmi už niekoľko rokov. S kolegami sme sa zamýšľali, či by nebolo lepšie využiť bohatú sieť základných škôl (ZŠ), ktoré už vybudované máme, a či by nebolo efektívnejšie stanoviť povinnú školskú dochádzku od piatich rokov a presmerovať ju na základné školy. Išlo by však o tzv. prípravné ročníky, nie o skutočný nástup do školských lavíc. Mohlo by to byť prínosom nielen pre deti, ale aj pre tzv. málotriedky.

Akým spôsobom z toho môžu málotriedky profitovať?

Fungovanie mnohých málotriedok je ohrozené, neustále nad nimi visí Damoklov meč, že budú ako „nerentabilné“ školy zrušené. Ale pre deti a ich rodiny je často veľký problém, aby cestovali do vzdialenejšej školy v susednej obci či meste. Navyše mnohé školy plnia aj funkciu akéhosi kultúrneho centra v obci. Pre tieto školy by to určite bolo pozitívne riešenie, ako prežiť a prosperovať – mali by v triedach už päťročné deti a zároveň by tu žiaci pobudli až do piateho ročníka. Súčasťou zavedenia prípravných ročníkov by totiž malo byť aj predĺženie prvého stupňa na základnej škole o jeden rok.

Znamená to, že by deti začínali s učením už v piatich rokoch?

To nie, v podstate by to bola podobná predškolská príprava, aká je v materskej škole, iba by bola v prostredí základnej školy. Samozrejme, s podmienkou, že by sa prostredie školy prispôsobilo malým deťom – vytvorili by sa relaxačné či hracie kútiky, k dispozícii by boli otvorené knižnice – čo znamená, že si deti môžu knihu kedykoľvek vziať, sadnúť si na koberec a začítať sa… Týmto modelom by sme sa, navyše, priblížili i školám vo svete. Dôležité je, že do prípravného ročníka by mali byť prijímané všetky deti bez rozdielu, teda bez ohľadu na školskú zrelosť. Zmyslom prípravného ročníka je totiž u detí školskú zrelosť primerane rozvinúť. Z takejto „prípravy na školu“ pod vedením kvalifikovaných pedagógov, ale aj asistentov, špeciálnych pedagógov a psychológov, by mohli profitovať všetky deti, najmä však deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, deti so zdravotným postihnutím a deti s rôznymi poruchami učenia a správania. Zároveň si však myslím, že by to mohlo kultivovať celý prvý stupeň základnej školy, pretože sa ukazuje, že prvá trieda je pre mnohých prváčikov nie veľmi prívetivým prostredím. Aj šesťročné deti sa ešte chcú hrať, pobehať si, chcú sa spolu rozprávať, mať vzťah s pani učiteľkou, a to sa celkom dobre nedá, keď musia celý deň potichu sedieť v lavici a presne po 45-minútach meniť činnosti. Toto nie je v súlade s detskou prirodzenosťou. Preto by bolo ideálne, keby sa okrem vzniku prípravných ročníkov zmenil prístup k žiakom na celom prvom stupni.

Takže prvý stupeň by bol viac uvoľnenejší a menej formálny…

Určite, minimálne v prvých dvoch ročníkoch by to tak malo byť…

Tým, že vzniknú prípravné ročníky, nebude potrebné pri prijímaní detí do školy sledovať školskú zrelosť. Aké pozitíva ešte môže priniesť povinná školská dochádzka od piatich rokov?

V súčasnosti prebieha posúdenie školskej zrelosti detí pri vstupe do školy nasledovne – z tých detí, ktoré sa javia ako nezrelé, idú niektoré do nultého ročníka, niektoré dostanú odklad a ďalšie môžu byť smerované do špeciálnych škôl. Odklad povinnej školskej dochádzky dnes môžu dostať deti až dvakrát, čiže sa môže stať, že do 1. triedy nastúpia aj 8-ročné deti! To však môže byť pre ne i pre kolektív ostatných prvákov problém. Týmto deťom zároveň hrozí, že nedokončia povinnú školskú dochádzku v 9. ročníku, ale skôr, najmä, ak raz či viackrát prepadnú. To zase znamená, že majú obmedzený výber ďalšieho vzdelávania na stredných školách. O deti s odkladom sa štát nijako nestará, necháva ich v starostlivosti rodiny, a ak tam nemajú dosť podnetov, stráca sa vzácny čas, kedy sa im môže pomôcť. Pretože, čím skôr dostane dieťa odbornú pomoc a podporu pri učení, tým skôr môže prípadné zaostávanie dobehnúť! Pre všetky tieto deti je prípravný ročník ideálnym riešením.

Kto by vlastne učil v prípravnom ročníku? Učitelia so zameraním na predškolskú výchovu alebo učitelia prvého stupňa?

Rozhodne by museli mať vzdelanie v odbore predškolskej pedagogiky, ale ani to už dnes nie je problém, pretože niektoré pedagogické fakulty pripravujú absolventov s aprobáciou predškolská pedagogika a prvý stupeň základnej školy. Hoci musím dodať, že do vzdelávania budúcich pedagógov by mali byť vnesené nové prvky, ale to je žiaduce na všetkých stupňoch prípravy budúcich učiteľov, pretože ich súčasné vzdelávanie je zastarané. Sami pedagógovia z vysokých škôl hovoria, že študenti majú málo praxe, učia sa málo didaktiky – čo sú práve rôzne spôsoby, akými možno deťom s rôznymi potrebami i potenciálom priblížiť dané učivo.

V čom je príprava budúcich učiteľov zastaraná? Veď kombinovaná aprobácia predškolská a „prvostupniarska“ pedagogika je čímsi novým…

Absolventi sú pripravovaní akoby na jeden typ dieťaťa – také, ktoré si učivo vypočuje, zapíše, naučí sa a toto všetko zvládne bez problémov… Ale nie sú pripravovaní na rôznorodé deti, ktorým treba učivo vysvetliť rôznymi spôsobmi. Takže, je nevyhnutné, aby sa inovovali študijné programy pre budúcich pedagógov na vysokých školách, a toto je cesta, ako to dobre nastaviť aj v oblasti vzdelávania budúcich učiteľov pre prípravné ročníky.

Ako by mal prebiehať proces transformácie škôl? Pretože to zrejme nebude jednoduchý ani rýchly proces…

Muselo by sa to diať postupne. Celoplošne by to mohlo byť zavedené až vtedy, keď na to budú školy pripravené – priestorovo, materiálne, personálne… Je to, samozrejme, otázka peňazí, ale je to aj otázka priorít. Keď sme sa v našej krajine rozhodli, že je prioritou vybaviť školy tabletmi a interaktívnymi tabuľami, išlo to. Preto sa domnievam, že ak sa rozhodneme, že treba školy vybaviť hracími kútikmi, kobercami, rozprávkovými knižkami, relaxačnými vakmi, novým nábytkom, tak by to tiež mohlo ísť. Tu sú dôležité dve veci: materiálno-technické a personálne vybavenie. Je pravda, že väčšina našich škôl nie je architektonicky koncipovaná práve pre päťročné deti, ale znova sa musím vrátiť k spomínaným prváčikom a druháčikom, ktorí na tých veľkých chodbách tiež blúdia a nemajú tam nič, čo by ich mohlo motivovať, aby sa mohli zahrať, v pohybe sa pozabávať s kamarátmi, oddýchnuť si v príjemnom prostredí… Je to príležitosť na celkovú zmenu atmosféry v základných školách a prispôsobenie škôl deťom a ich prirodzeným potrebám.

V zmenách, ktoré ste navrhli, bolo nielen to, že by sa prvý stupeň začínal v piatich rokoch dieťaťa, ale predĺžil by sa do piateho ročníka základnej školy…

Tento návrh vychádza z prostredia učiteľov prvého, ale i druhého stupňa základných škôl, ktorí už v minulosti zažili, že bol piaty ročník súčasťou prvého stupňa. Sami hovoria, že pre mnohé deti by bolo prospešné, aby mali dostatočný čas na vybudovanie si kvalitných základov vedomostí i zručností a dostatočné upevnenie si učiva, ktoré by sa dalo lepšie rozložiť. Navyše, odstránil by sa aj stres súvisiaci so zmenami kolektívov. Pretože dnes deti po štvrtej triede prechádzajú na druhý stupeň, celý piaty ročník sú spolu a po konci piatej triedy mnoho ich spolužiakov odchádza na osemročné gymnáziá. Pre deti je to zmena dvojnásobná – najskôr prechod na druhý stupeň a len čo si na nový systém, množstvo nových učiteľov zvyknú, tak musia absolvovať ďalšiu veľkú zmenu, nevynímajúc náročné prijímačky. Učitelia hovoria, že je to nevýhodné ako pre zostávajúci kolektív detí, tak aj pre deti, ktoré idú na gymnázium. Myslím si, že by bolo fajn, ak by sme niektoré zbytočné zmeny a stresy deťom eliminovali.

Čoraz viac sa hovorí a aj sa realizuje (hoci často s problémami) integrácia detí s nejakým hendikepom, či už pohybovým, sluchovým atď. do bežných základných škôl. Nakoľko by s nimi tieto zmeny v štruktúre školstva počítali?

To je výborná otázka, pretože takáto príležitosť – otvárať spoločné prípravné ročníky pre všetky deti – by nám v niektorých prípadoch, a nie je ich málo, podporila aj vstup detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami do bežných škôl. Školy by získali potrebný čas pripraviť sa na vzdelávanie týchto detí v ďalších ročníkoch a zároveň by s nimi mohli začať pracovať už od útleho veku. Dnes sú deti s rôznym hendikepom často automaticky odkláňané do špeciálnych škôl, alebo, ak ich chce rodič dostať do bežnej základnej školy, musí prekonať veľké prekážky, aby školu presvedčil o jeho prijatí. Aktuálne je však známy rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorý hovorí, že Slovensko sa zaviazalo k plneniu medzinárodného Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným znevýhodnením a v rámci tohto dohovoru majú tieto deti právo vzdelávať sa aj v bežných školách. V súlade s dohovorom je škola povinná takéto dieťa prijať a táto povinnosť je dokonca nadradená našim vnútroštátnym zákonom. Hoci školský zákon dáva školám možnosť vyhnúť sa tejto povinnosti v prípade, ak škola nemá na vzdelávanie detí so zdravotným postihnutím vytvorené podmienky, najvyšší súd upozornil, že vtedy koná škola v rozpore s týmto dohovorom. To znamená, že každá škola by sa mala snažiť tieto podmienky deťom vytvoriť. Ak by sme pristúpili na to, že do škôl pôjdu už päťročné deti, tak medzi nimi budú, samozrejme, aj deti so zdravotným znevýhodnením, postihnutím, či zo sociálne slabšieho prostredia, a práve toto je príležitosť prijať do škôl čo najviac špeciálnych pedagógov a psychológov, aby ich za ten rok potiahli na takú úroveň, aby mohli bez problémov prejsť do prvej triedy. Myslím si, že takáto koncentrovaná odborná pomoc na pôde základnej školy bude pre deti efektívnejšia, ako keby sa diagnostikovali ich poruchy v materských školách a odkázali by ich do vzdialeného špecializovaného centra, kam by musel dochádzať s dieťaťom rodič. Alebo by sa na ich špeciálne potreby vôbec neprišlo, ak by nechodili do škôlky… Som presvedčená, že významnému percentu detí by kvalitná podpora v prípravnom ročníku pomohla úspešne zvládnuť vyššie ročníky.

Hovoríme o tom, že škôlky opustia predškoláci, posunie sa teda vek detí nastupujúcich do škôlky?

Presne tak, tieto zmeny by mali škôlkam umožniť postupne prijímať už 2-ročné deti, čím by sa vyšlo v ústrety rodičom, ktorí nemôžu ostať s dieťatkom doma, ale potrebujú ísť do práce. Okrem škôlok by sa mala zvýšiť dostupnosť aj iných foriem opatrovania detí v predškolskom veku – napríklad zavedením firemných škôlok, komunitnej starostlivosti či tzv. detských skupín. Škôlky by tiež mali mať flexibilnejšiu dobu starostlivosti o deti, viac prispôsobenú časovým možnostiam pracujúcich rodičov. V prípade záujmu zo strany rodičov by mali byť otvorené aj dlhšie, dokonca aj počas prázdnin.

Moja kamarátka bola rozčarovaná, čo všetko a do akých podrobností dnes preberajú deti v škôlkach, zdalo sa jej to zbytočne náročné… Je to správny trend, reakcia odborníkov na to, aké sú dnešné deti vyspelé alebo je to len rozhodnutie ľudí nefungujúcich v praxi?

Rozhodne sú dnešné deti vyspelejšie, ako sme boli my. Aj toto bol dôvod, prečo v odborných debatách mnohé učiteľky z materských škôl podporili myšlienku vzniku prípravných ročníkov. Mnohé deti už nechcú poobede spávať, takže ani v tomto by nebol problém. A pokiaľ by sa únava predsa len dostavila, práve na to sú určené oddychové zóny s relaxačnými vakmi. Kto bude chcieť, môže si oddýchnuť, zdriemnuť… Ale chápem rozhorčenie vašej kamarátky – pretože to, čo sa teraz urobilo v štátnom vzdelávacom programe je naozaj veľké zvýšenie vedomostí a zručností. Učitelia však hovoria, že je to len zložito napísané, ale v princípe sa nevyžaduje, aby všetky deti zvládli konkrétne množstvo učebnej látky do bodky. Mali by sa s danými témami iba zoznámiť. Zároveň to však ukázalo druhú stranu mince. Zamýšľali sme sa nad tým, že keď je systém takto nastavený, čo s deťmi, ktoré sa do škôlok nedostanú? A čo s tými, ktorých rodinné prostredie nie je natoľko podnetné, aby to pre ne nebol v prvom ročníku doslova šok? Vzájomná priepasť detí, ktoré do škôlky chodia a tých, ktoré sa do nej nedostanú, sa tak čoraz viac zväčšuje… Opäť sa nám ukazuje, že realizovanie prípravného ročníka by bolo pre deti prínosom. Treba však ustrážiť, aby nebol nastavený na príliš vysoký výkon. Deti by sa v ňom mali učiť porozumieť svetu, ale na to nemusia vedieť vymenovať napríklad všetky druhy zvierat či rastlín, majú len začať chápať, ako svet funguje. A to sa dá urobiť aj hravou formou. Dokonca nielen v prípravnom ročníku, ale aj v tých ďalších.

A ako by to teda malo vyzerať v tých ďalších ročníkoch?

V základných školách by sa postupne malo prejsť na takú formu výučby, pri ktorej dostane každé dieťa individuálnu podporu pre svoj rozvoj. Služby na vyrovnávanie šancí pre všetky deti – špeciálny pedagóg, logopéd, asistent, primerané úpravy výchovno-vzdelávacieho programu a mnohé ďalšie – by mali byť v školách samozrejmosťou a financie na ich pokrytie by mali byť súčasťou normatívu.

Eliška Fričovská, rozhovor bol pôvodne uverejnený na webe časopisu // Mama a ja