Zuzana Zimenová: Nepotrebujeme ďalšiu reformu

V treťom sektore získala dobrý obraz o stave školstva a o potrebných zmenách. Zuzana Zimenová má teraz šancu presadiť ich v politike.  

Pôvodne stredoškolská učiteľka pôsobí od roku 1999 ako nezávislá expertka, ktorá sa snaží prispieť k tomu, aby bolo v školách lepšie deťom, učiteľom i rodičom. Ako jednu z iniciátorov kampane Chceme vedieť viac o budúcnosti vzdelávania na Slovensku ju oslovila strana Sieť s ponukou viesť stálu pracovnú skupinu pre vzdelávanie. O školstve aj o politike sa s ňou rozprávala Lenka Kunová.

 

Ako ste spokojná s kampaňou Chceme vedieť viac?

Kampaň rezonuje vo verejnosti a veríme, že bude aj naďalej, keďže naším zámerom je povzbudiť dlhodobú verejnú diskusiu o vzdelávaní. A dúfame, že ako sa budú blížiť parlamentné voľby, bude sa o ňom diskutovať čoraz intenzívnejšie.

Zatiaľ sa nám podarilo dosiahnuť minimálne to, že rodičia začali viac uvažovať o tom, čo by si mohli od školy želať. Že naozaj nemusia deti len odovzdať, škola sa zamkne a potom si ich prídu vziať. A učitelia si začínajú uvedomovať, že potrebujú lepší servis, aby mohli s deťmi lepšie pracovať.

Zistili sme, že predstavy žiakov sú veľmi konzistentné s predstavami učiteľov aj rodičov. Nie sú uletení, že by nechceli chodiť do školy, práve naopak. Ale aj žiaci požadujú kvalitnú službu. Všetci – učitelia, žiaci, aj rodičia – sa chcú v škole cítiť dobre a chcú, aby malo vzdelávanie zmysel.

 

Učitelia mávajú skúsenosť, že žiaci sú zaskočení, ak majú povedať vlastný názor.

Ak sa učitelia pýtajú žiakov na názor, tak vo vyčlenenom čase v rámci svojej hodiny. My sme mali ten luxus, že nám žiakov požičali na dve vyučovacie hodiny vrátane prestávky. Rovno sme im povedali, že sme síce dospelí, ale že môžu s nami hovoriť, akokoľvek uznajú za vhodné, že každý názor je legitímny.

Počas prvých 15-20 minút si nás decká oťukali a zistili, že sa s nimi naozaj chceme rozprávať. A to bolo pre nich takou pozitívnou výzvou, že sa rozhovorili. A dávali nám spätnú väzbu: konečne nás niekto naozaj počúval.

 

Nebáli sa učitelia a riaditelia, že deti porozprávajú niečo, čo by si nepriali?

Mali trochu obavy, ale len na začiatku. Všetko sme vopred vysvetlili riaditeľom a učiteľom a sľúbili sme, že nebudeme z detí ťahať nič, čo sa týka súčasného vzdelávacieho procesu. Hoci je pochopiteľné, že keď sa ich pýtate na to, aká má byť škola v roku 2040, projektujú do toho aj svoju súčasnú skúsenosť. Učitelia vždy nakukli, videli, že deckám sa to páči a upokojili sa. Neskôr sa rozšírilo, o čom náš workshop je, a už sme na školách nemali problém.

 

Koľko ľudí sa zapojilo do vašej kampane?

Rok a pol sme chodili po celom Slovensku, presné číslo vám nepoviem, ale boli to stovky detí a stovky dospelých. Išlo o rôznorodé skupiny, zapojiť sa mohol naozaj každý. Tie debaty boli o to bohatšie.

 

Aké predstavy o budúcnosti vzdelávania odzneli?

Čo človek, to iný názor. Dokonca v rámci rôznych oblastí vzdelávania, ako napríklad obsah vzdelávania, počet učiteľov v triede, rozvrh hodín, participácia rodičov, nebývajú ľudia konzistentní ani sami so sebou. Napríklad aj tí, ktorí uvažujú veľmi progresívne a podporujú alternatívne vzdelávanie a inovácie, sa v niečom až príliš spoliehajú na štát a na direktívne riadenie z ministerstva.

Ľudia uvažujú rôznym spôsobom. Jedni sú presvedčení, že vzdelávanie je vecou jednotlivcov, ktorí majú byť slobodní a sami za seba zodpovední. Druhí inklinujú skôr k predstave komunitného spôsobu života. A medzi tým je veľký diapazón aj protichodných názorov. Ale zistili sme aj jednoznačné veci, napríklad že na úrovni základných škôl sa ľudia nestotožňujú s predstavou, že majú vyhľadávať tie kvalitnejšie školy.

 

Vyberajú si podľa bydliska.

Až tri štvrtiny opýtaných to tak uviedli. Ľudia potrebujú, aby bola škola čo najbližšie. Preto napriek tomu, že im reformné snahy nadizajnovali výber školy na základe kvality na všetkých stupňoch, ku skutočnému výberu dochádza až na úrovni stredných škôl. Keď už máme na základných školách povinné vzdelávanie, rodičia si želajú, aby štát zabezpečil, že bude na všetkých základných školách kvalitné.

 

Nie všetko, čo ovplyvňuje kvalitu školy, môže zabezpečiť štát. Čo vlastne okrem financií?

Mal by zabezpečiť podmienky, v akých školy pracujú, servis učiteľom. Školy dnes nemajú kvalitné učebnice, materiálne a ďalšie vybavenie. Učitelia nemajú po ruke dosť špeciálnych pedagógov, asistentov a psychológov. Netreba robiť žiadnu reformu ani revolúciu. Ak nefunguje základ, „zmena“ znamená naplnenie oprávnených požiadaviek učiteľov, žiakov a rodičov.

Ďalšia veľká vec je pokúsiť sa urobiť z pedagogických zborov skutočné kolektívy, pracovné tímy. Na toto sa nemyslelo v žiadnej reforme. A to sa dá zmeniť len tak, že sa učiteľom poskytne cielená podpora a dostatok odborníkov, ktorí im prídu v prípade problému pomôcť priamo do školy.

 

Nedávno ste v článku pre Denník N kritizovali školskú politiku posledných dvoch vlád Roberta Fica. Napríklad aj za to, že „nesplnili reformné zadanie v riadnom ani opravnom termíne“. Mnohí učitelia však hovoria, že nechcú slobodu, ktorú im reforma priniesla.

Hlasy týchto učiteľov, ktorými sa zaštiťuje ministerstvo, nie sú ale zďaleka jediné. Rovnako silné hlasy zaznievajú za zachovanie slobody učiteľov a za pozdržanie platnosti inovovaných štátnych vzdelávacích programov. Tieto hlasy však nebralo ministerstvo školstva vážne. Pod zámienkou, že ide učiteľom uľahčiť život, im ho v skutočnosti skomplikovalo.

Školy teraz musia zriaďovať dielne na technickú výchovu, nakupovať hudobné nástroje na hudobnú výchovu a hľadať nových učiteľov, ktorí to všetko dokážu odučiť. Zároveň sa znížil objem voľných hodín a predmety, ktoré školy žiakom ponúkali z vlastnej iniciatívy, už nemajú v rozvrhu miesto.

Nejde teda o žiadne pedagogické zlepšenie, iba o kŕčovité plnenie programového vyhlásenia vlády, v ktorom bol záväzok obohatiť vzdelávanie o pracovné vyučovanie a posilniť prírodovedné predmety. To by vláda nedokázala urobiť inak ako novými štátnymi vzdelávacími programami a direktívne.

 

Ďalšia vec, za ktorú ste kritizovali súčasné vedenie rezortu školstva, bola, že obrovské peniaze z eurofondov išli do rezortných inštitúcií a nie do škôl. Ako je možné to zmeniť?

Sme na konci jedného programovacieho obdobia a zároveň v úvodnej fáze ďalšieho, operačné programy sú schválené a ministerstvo potrebuje čo najrýchlejšie dať von výzvy na národné projekty a aj na menšie projekty. To všetko pripraví ešte vláda Roberta Fica. Mala som možnosť nahliadnuť do pracovných verzií pripravovaných národných projektov a je zrejmé, že budú dodržiavať doterajšiu trajektóriu: veľa investícií potečie opäť do priamo riadených organizácií, najmä na posilnenie testovania a kontroly. Oveľa menej peňazí ostane na podporu každodennej výučby. Malo by to byť presne naopak.

Problém je aj to, že sa neinvestuje ani do udržania dobrých projektov, ktoré tu už máme. Dôležité je eurofondy vyčerpať, projekty však nemajú koncovku. Ako napríklad projekt celodenného vzdelávania pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Ukazuje sa, že tento spôsob vzdelávania im pomáha, no po ukončení projektu naň nebudú peniaze, preto hrozí, že skončí.

Rovnako je problémom aj to, že niektoré projekty ostanú iba na papieri a do života sa neuvedú vôbec. Príkladom sú dva veľké projekty na rozvoj autoevaluácie škôl, jeden vypracovala Štátna školská inšpekcia, druhý NÚCEM. Oba projekty majú výstupy na niekoľko sto stranách, školy ich však nevyužívajú.

 

Vo svojom blogu ste kritizovali testovanie pridanej hodnoty, na ktoré sa vynakladá veľa peňazí, aj keď zisťujeme len to, čo už vieme.

Dokonca sa uvažuje o tom, že by sa mali deti testovať už na vstupe do školy. Keď si uvedomíme, že spôsob výučby sa nemení, iba sa posilňuje testovanie, je to smiešne.

Tak ako sa v praxi nevyužíva autoevaluácia na hodnotenie škôl, nehľadajú sa ani iné, účinnejšie spôsoby hodnotenia žiakov. Akoby testy mohli dať odpoveď na všetko. Učiteľom by však oveľa viac pomohlo, keby sa naučili identifikovať rôzne úrovne zvládnutia témy, zistiť, či dieťa napreduje alebo sa mu prestalo dariť. Na to potrebujú rozmanité nástroje, test je len jedným z nich. Dobre postavený test môže byť užitočný, nemôže však byť jediným nástrojom na meranie vedomostí a kvality školy.

 

Ktoré sú podľa vás v školstve najväčšie problémy?

Najviac nám horia základné a stredné školy. Na prvom stupni by sme mali deti potiahnuť čo najviac, prestať ich selektovať na dobré, lepšie, horšie, ale snažiť sa pomôcť každému z nich čo najviac. Potom sa dostanú na druhý stupeň a strednú školu oveľa lepšie pripravené.

Keby sa nám zároveň podarilo začať s deťmi pracovať viac formou projektov, exkurzií, diskusií, či angažovaných dobrovoľníckych aktivít, tak dosiahneme, že aj na vysoké školy začnú prichádzať úplne inak pripravení študenti, ktorí budú mať oveľa vyššie nároky na spôsob výučby. Vytvorí sa tým istý tlak na zmeny aj na vyšších stupňoch.

Cez základnú školu musíme prehnať čo najviac energie, aby sme dali budúcej generácii čo najlepší základ.

 

V neziskovom sektore ste už 16 rokov a za ten čas ste boli konzultantkou pre ministerstvo školstva, Národnú radu aj radu vlády. Mali ste aj ponuky na vstup do politiky?

Ponuky na vstup do politiky boli, ale ovplyvniť smerovanie vzdelávacej politiky som sa snažila vždy len ako nezávislá expertka. Človek by však nemal iba kritizovať veci v závetrí. Preto som teraz prijala ponuku strany Sieť viesť jej pracovnú skupinu pri príprave programu pre oblasť vzdelávania. Nie som však členkou tejto strany.

 

Aké sú vaše skúsenosti s politikmi?

Aj si nechali vysvetliť veci, poradiť, vypracovať nejaký materiál, ale potom obvykle prišlo politické rozhodnutie, ktoré si z toho zobralo buď len časť alebo nič. Zmeny v školstve vyžadujú čas, nie je tam badateľný okamžitý efekt a toho sa mnohí zľakli.

Teraz som prvýkrát našla pochopenie a dostala ponuku: poďme to urobiť. Ďalšia vec, ktorá ma presvedčila, bol spôsob, akým sa tu predvolebný program tvorí. Vo veľkej, vyše šesťdesiatčlennej pracovnej skupine sa diskutuje a spoločne sa hľadajú riešenia.

 

Ak by bola Sieť vo voľbách úspešná, zostali by ste v neziskovom sektore alebo by ste dostali možnosť pôsobiť v rezorte školstva?

Takto zatiaľ otázka nestojí a ani ja si ju takto nekladiem. Sieť hľadala človeka, ktorý by bol schopný presvedčivo niesť tému vzdelávania do volieb a aj po voľbách ako odborník. Je to pre mňa príležitosť zúročiť svoje doterajšie skúsenosti.

 

Hovorí sa, že pozitívnym zmenám v školstve bránia ľudia, ktorí sú dlhé roky zabetónovaní na svojich pozíciách v rezorte školstva a nepohol s nimi žiaden minister.

Zatiaľ tu nebol minister, ktorý by ponúkol jasnú a silnú víziu. Každý chcel najmä regulovať sieť škôl, likvidovať tie, ktoré nie sú kvalitné alebo majú málo žiakov, posilňovať kontrolu a testovať. To sú však iba čiastkové korekcie systému, nie jeho kvalitatívna premena.

Keď som bola poradkyňou na ministerstve školstva, vedúci jednotlivých oddelení dokázali na našich stretnutiach kreovať aj zaujímavé návrhy na zmeny a navzájom ich dolaďovať. No napokon to od nich „tam hore“ nikto nechcel, preto upadli do obvyklého úradníckeho stereotypu.

 

Takže je tam ľudský potenciál.

Je tam veľa ľudí, ktorí žijú z toho, že ministerstvo je to ťažkopádny kolos, kde sa žiadne zmeny neuchytia, a to im vyhovuje. Ale mám osobnú skúsenosť aj s takými pracovníkmi, ktorí sú schopní fungovať inak. Na to však potrebujú iné zadanie.

Pozrite sa, ako komunikovali poslední traja ministri, najmä minister Čaplovič. Niečo vyhlásil, sľúbil a vzápätí to vzal späť – ako potom ako úradník viete, čo sa od vás vlastne očakáva? Poviete si, nevieme, ako bude, dajme na papier radšej niečo nezáväzné a uvidíme.

 

Doteraz sa nenašiel minister, ktorý by bol schopný učiteľom vliať trochu optimizmu, sebavedomia a s ktorým by sa učitelia stotožnili ako so svojím lídrom.

To je pravda. Ministri majú obyčajne iné očakávania ako učitelia. A pritom to dobré, čo sa v školstve podarilo, sa podarilo len vďaka rozhľadeným, progresívnym, iniciatívnym a kreatívnym učiteľom.

Hoci, vždy tu bola aj časť učiteľov, ktorí išli radšej vo vyjazdených koľajach a takí sú tu aj dnes. Ale za to môže najmä spôsob ich prípravy na vysokých školách. Z učiteľov sa síce stávajú odborníci v danom predmete, no nenaučia sa, ako pristupovať k rôznorodým deťom. A práve v tom je pedagogické majstrovstvo.

 

Takže sebavedomie by učitelia získali, ak by mali metodickú a odbornú podporu.

Pomohlo by im, keby boli v prvom rade dobre pripravení a keby sa potom v praxi mali o koho oprieť. Keby získali pocit istoty, že keď majú problém, majú kam zavolať, majú sa koho opýtať.

 

Mnoho kvalitných ľudí zo školstva odchádza. Pritiahneme ich späť, ak systém bude lepšie fungovať?

Zámerne to nespomínam na prvom mieste, ale aj platy v školstve treba riešiť. Ale nielen ich výšku, aj ich pohyblivú zložku za skutočný výkon, to by bolo motivujúce.

Musí sa zmeniť aj pracovná klíma. Školy sú na Slovensku jedinými „firmami“, ktoré nemajú vlastnú firemnú kultúru. Ľudia, ktorí v nich pracujú, nemajú spoločnú víziu, spoločné ciele, snahu spoločne riešiť problémy. Každý učiteľ rieši vlastný predmet, vlastnú hodinu, vlastné problémy. Niekto, kto je prirodzene ambiciózny, že chce robiť svoju prácu dobre, chce si aj zarobiť a chce aj rásť, v školstve veľa možností nemá.

 

Nemáte obavy z toho, že politika je u nás vnímaná ako zdiskreditované korupčné prostredie?

Bola by som veľmi rada, keby sa na Slovensku zmenila politická kultúra a keby vzrástla dôvera ľudí v politiku. Do verejnej politiky by sa mali vťahovať nielen politici z parlamentu a z vysokých postov, ale aj mimovládky, ľudia z praxe, každý.

My sme si na to slovo politika akosi stále nezvykli. Bola by som rada, keby sa naplnilo pravdivejším a zmysluplnejším obsahom. Dúfam, že k tomu prispejem tým, že ponúknem robotu v prospech politiky a tá robota bude dobrá.

[x_button shape=“square“ size=“large“ float=“none“ block=“true“ href=“http://www.dobraskola.com/“ title=“blog“ target=“blank“ info=“none“ info_place=“top“ info_trigger=“hover“]Rozhovor bol pôvodne uverejnený v časopise // Dobrá škola[/x_button]

Čítajte ďalej