Včera sme opäť stáli na námestiach za slušné Slovensko. Podobne ako pred dvoma rokmi po voľbách, keď sa fašisti dostali do parlamentu. Podobne ako za čias Mečiara, ktorého nám Fico čoraz viac pripomína. Podobne ako v roku 1989, keď sme povedali „dosť!“ komunistickej totalite.
Boj za slušné Slovensko je príbeh bez konca. Stále trvá. A má veľa podôb.
Na námestiach som stála v spomenutých časoch spolu s tisíckami ďalších ľudí aj ja. Hlasovala som nohami, štrngala kľúčmi. A majúc na pamäti, že sloboda a demokracia nie sú samozrejmosť, snažila som sa udržiavať demokratický charakter Slovenska aj drobnými gestami. Podobne, ako tisícky ďalších slušných ľudí.
Napríklad, keď som mala tú česť byť spoluorganizátorkou akcie, ktorou žila Bratislava pred štrnástimi rokmi. Dňa 10. marca 2004 sa konala európska premiéra Oratória Terezín. Autorka oratória, hudobná skladateľka a huslistka Ruth Fazal, v ňom zhudobnila básne detí, ktoré boli v rokoch 1941 až 1943 deportované do koncentračného tábora v Terezíne. Za necelé štyri roky prešlo vtedy terezínskym židovským getom viac ako 140 tisíc väzňov – žien, detí a mužov, ktorých posielali ďalej do vyhladzovacích táborov. Túto hrôzu prežilo len 140 detí.
Oratórium Terezín vzniklo ako memento, aby sa už nikdy viac táto hrôza neopakovala a zároveň ako symbol odpustenia, zmierenia a nádeje pre budúcnosť. Európske turné sme zámerne odštartovali na Slovensku pár dní pred smutným výročím vzniku fašistického štátu dňa 14. marca 1939. V predvečer koncertu sme zorganizovali sprievodné podujatie v Kongresovom centre Národnej rady SR na Župnom námestí – panelovú diskusiu pod názvom „Dedičstvo holokaustu, totalitarizmus a antisemitizmus v dnešnej dobe“. Záštitu nad diskusiou i nad samotným koncertom prevzal vtedajší predseda Národnej rady SR Pavol Hrušovský.
Mala som vtedy pocit, že ide o dôležitú vec, dokonca prelomovú. Na diskusii sa spojilo dovtedy nespojiteľné a nahlas zaznelo, že komunistická totalita, fašizmus a antisemitizmus bujnejú v spoločnosti z rovnakého podhubia – z nenávisti, neľudskosti a potláčania slobody. A že treba mať stále na pamäti, že aj v demokratickej spoločnosti môžu byť a sú latentne prítomné a ak chceme slušné Slovensko, treba to brať vážne.
Ako vyzerá Slovensko dnes?
V parlamente sedia kotlebovci, ktorí svoj obdiv k fašistickému Slovenskému štátu nijako neskrývajú. Predseda vlády Robert Fico klame a konšpiruje, zámerne prebúdza v ľuďoch iracionálny strach a tie najtemnejšie pudy. Jeho ťah Sorosom je obludná a nebezpečná hra. A kým sa slušní ľudia na Slovensku v týchto dňoch stretávali na smútočných zhromaždeniach za Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, pochodujúc za slušné Slovensko, ďalšia odnož extrémistov s fašistickými koreňmi zorganizovala konferenciu pod názvom „Bezpečnosť a obrana štátu“, na ktorú si ako „čestného“ hosťa pozvali Vladimíra Mečiara. To všetko sa udialo pár dní pred smutným výročím vzniku fašistického Slovenského štátu.
Je mi z toho všetkého smutno a úzko na duši. Boj za slušné Slovensko nemá konca. A jeho rozmer je širší a hlbší, než sa mnohí domnievame. „Dať dole Fica“ nebude stačiť.
