Povestný palec bývalej poslankyne Laššákovej pri hlasovaní v parlamente sa stal na Slovensku symbolom bezduchej politickej poslušnosti a obrazom vládnutia strany SMER-SD. Pri bilancovaní prvého roka môjho pôsobenia v Národnej rade SR však musím povedať, že hlasovanie poslaneckých klubov podľa zdvihnutého palca ich šéfov nie je ten najväčší problém našej parlamentnej demokracie.
Môj parlamentný rok 2017 možno zhrnúť nasledovne: 15 predložených poslaneckých návrhov zákonov, 16 vystúpení v parlamentnom pléne, 31 faktických poznámok k vystúpeniam iných kolegov, 8 pozmeňujúcich návrhov k predkladaným novelám zákonov a 73 otázok položených členom vlády prostredníctvom interpelácií a hodiny otázok. K tomu 16 zverejnených blogov a 13 rozhovorov s odborníkmi, ktorí prijali moje pozvanie diskutovať na témy spojené so vzdelávaním.
To je len časť z toho, čo všetko môže poslankyňa či poslanec v parlamente počas roka urobiť, iba „povinná jazda“, ak má mať poslanecká práca nejaký zmysel. Prvoradou úlohou poslancov nie je „panáčkovať“ tak, ako predseda strany či poslaneckého klubu píska, ale zodpovedne vykonávať slobodný poslanecký mandát a poctivo hľadať tie najlepšie možné riešenia problémov, ktoré trápia ľudí v ich bežnom živote.
Viac slamených panákov ako workoholikov
Značná časť poslancov parlamentu však nič z toho nerobí, iba sa „vezie“. Týka sa to najmä koaličných poslancov. Za všetkých spomeniem jedno meno – nomen omen – poslanca za SMER-SD Milana Panáčka. Počas roka 2017 nevystúpil v pléne ani raz, nepredložil ani jeden pozmeňujúci návrh k prerokúvaným novelám zákonov, iba sa pod jeden návrh novely podpísal v rámci skupiny poslancov. Vlády sa nespýtal na nič, len premiérovi Ficovi položil dve otázky, aj to také, ktorými mu iba poskytol priestor na pochválenie sa „opatreniami v prospech ľudí“.
Takéto poslanecké „výkony“ však v prospech ľudí rozhodne nie sú. Naopak, sú vizitkou neschopnosti politických strán, ktoré posielajú do parlamentu namiesto zodpovedných a svedomitých politikov iba slamených panákov bez mozgu a chrbtice. Tí majú jedinú úlohu – byť predĺženou rukou moci na hlasovacom zariadení. Už tretie volebné obdobie hrajú v tejto fraške hlavnú úlohu poslanci strany Smer – SD.
Arogancia moci nie je demokracia
Svoju „stranícku úlohu“ vykonávajú panáci vládnej koalície v parlamente dokonale – bez akejkoľvek diskusie, bez snahy hľadať naprieč politickým spektrom tie skutočne najlepšie riešenia, bez vysvetlenia, prečo hádžu všetky opozičné návrhy automaticky do koša.
Okrídlené vety, že „víťaz volieb berie všetko“ a že „je po voľbách, zvykajte si“, nie sú dostatočným vysvetlením takéhoto správania. V dobre fungujúcich parlamentných demokraciách je totiž takáto arogancia moci neštandardná, za samozrejmosť sa považuje len v spoločenských štruktúrach, pokrivených pochybnou morálkou.
Skutočným problémom v našej krajine teda nie je stranícka poslušnosť, ale fakt, že v súboji ideí na Slovensku opakovane prehráva slušnosť, odbornosť a ľudskosť. A že politika ficových vlád je totálne vyprázdnená a zároveň pre spoločnosť devastačná.
Budúcnosť sa formuje dnes
Neschopnosť Roberta Fica a jeho troch doterajších vlád zodpovedne spravovať krajinu je nielen mrhaním spoločnými peniazmi, ktoré sa systematicky rozpúšťajú vo vreckách straníckych štruktúr, ale najmä mrhaním dôverou ľudí v politiku.
„Vďaka“ Ficovi a jeho vládam nám tak čoraz akútnejšie hrozí, že do budúcna nebude v našej krajine ani dosť zdrojov na nápravu smerákmi napáchaných škôd, ani dosť ľudí zanietených pre potrebný reštart spoločnosti.
Preto je nesmierne dôležité snažiť sa tieto škody vyvažovať už dnes – poctivou robotou. Práve to je úloha opozície, bez ohľadu na to, koľko jej z priestoru na prácu v parlamente koalícia blokuje. Poctivý prístup k poslaneckej práci a vôľa nevzdávať to majú zmysel – dlhodobo, z roka na rok, neustále. A teda aj v roku 2018.
Prajem aj Vám v novom roku veľa odhodlania, vytrvalosti a úspechov!
