clanok-foto-806x393

Vláda zbabrala aj opravnú skúšku z reformy školstva

Začína sa nový školský rok, uprostred ktorého končí volebné obdobie druhej vlády Roberta Fica. Čo všetko stihla počas tohto obdobia pre školy urobiť? A čo nestihla? 

Počas prvej vlády Roberta Fica (2006-2010) ušilo ministerstvo školstva horúcou ihlou „reformu“, ktorá, keďže nebola dobre pripravená, skomplikovala život základným a stredným školám a žiakom veľa úžitku nepriniesla. Učitelia ju v zborovniach postupom času premenovali na „deformu“ a dnes už aj samotné ministerstvo školstva pripúšťa, že sa ňou v školstve viac pokazilo ako napravilo. Druhá vláda Roberta Fica (2012-2016) dostala šancu reformné prešľapy napraviť. No namiesto toho začala kaziť ešte aj tých pár dobrých vecí, ktoré sa už v školstve stihli ujať.

Demontáž základov 

Inováciou štátnych vzdelávacích programov vygumovala vláda zmysel školských programov, ktoré mali vniesť viac pestrosti do vzdelávania a prispôsobiť školy potrebám žiakov a požiadavkám rodičov. Od tohto školského roka sa školy môžu tvorbe školského vzdelávacieho programu vyhnúť tým, že budú učiť podľa štátom ponúkanej jednotnej predlohy. „Nastali zmeny v školskom zákone, aby už učitelia nemuseli tvoriť veľmi objemný dokument – školský vzdelávací program,“ potvrdil prednedávnom v rozhovore minister školstva Juraj Draxler. Namiesto lepšieho servisu a kvalitných učebníc dal školám možnosť uhnúť pred ťažkosťami a radšej učiť znova „po starom“.

V inovovaných štátnych vzdelávacích programoch ministerstvo predpisuje učivo prísnejšie ako doteraz a znížil sa aj počet voľných hodín, ktoré môžu školy odučiť podľa vlastných predstáv. Druhá vláda Roberta Fica tak dokonale poprela reformnú ideu prvej ficovej vlády – rovnomernejšie rozdeliť zodpovednosť za vzdelávanie medzi štát a samotné školy. Ministerstvu školstva sa tak podarilo prevážiť nestabilné misky váh v prospech štátu. Povedané školským slovníkom – vláda nesplnila reformné zadanie ani v riadnom, ani v opravnom termíne.

Oslabenie demokracie 

Ďalším krokom, ktorým súčasná vláda poprela zmysel naštartovanej reformy vzdelávania, je oklieštenie právomocí školských rád pri voľbe riaditeľov škôl. Nesúhlas učiteľov i rodičov voči tejto zmene vláda ignorovala a servilne vyšla v ústrety požiadavkám ZMOS-u. Primátorom a starostom tak umožnila dosadiť do kresla riaditeľa „svojej“ školy „svojho“ človeka.

Namiesto posilnenia záujmu rodičov o kvalitu vzdelávacích služieb vyslalo ministerstvo školstva signál, že rodičia nemajú rozhodovať o ničom. Rovnakú nedôveru prejavilo aj voči učiteľom, ktorí majú v školských radách tiež svoje zastúpenie. Demokratické princípy, zavedené v oblasti riadenia škôl, sa tak vláde podarilo zásadne oslabiť.

Prejedené eurofondy

Obe vlády Roberta Fica nesú zodpovednosť aj za to, kam tiekli peniaze z eurofondov v programovacom období 2007-2013, ktoré je treba dočerpať do konca roka 2015. Peniaze z operačného programu Vzdelávanie pomáhali najmä centrálnym inštitúciám, školy z nich získali nepomerne menej. Vyše 55,8% zdrojov vo výške 522 mil. eur natieklo do 43 národných projektov, ktoré realizujú priamo riadené organizácie ministerstva školstva. Na jeden projekt tak vychádza priemerná suma 11,8 mil. eur, pričom niektoré organizácie získali aj dva-tri projekty, či dokonca osem.

Do základných a stredných škôl smerovalo z toho istého operačného programu priamo len niečo vyše 19% zdrojov v sume 162 mil. eur. Časť z peňazí z národných projektov síce kvapla aj školám, ale oveľa väčšie sumy slúžili na udržanie rezortných inštitúcií, publicitu a na zaplatenie zbytočností ako napríklad predražené nájmy.

Väčšinu projektov, hradených z eurofondov, ktoré sa realizovali priamo v školách a mali okamžitý dopad na žiakov a učiteľov, realizovali školy nie vďaka vláde, ale vďaka samosprávam. Z viac než 3800 projektov, ktorých žiadateľmi boli samosprávy, bol každý piaty smerovaný do školstva.

Nezvládnuté priority 

Národné projekty svedčia aj o nedostatočne premyslenom výbere priorít v oblasti školstva. Na jednej strane sa investovali nemalé zdroje do vyrovnávacích opatrení detí ohrozených sociálnym vylúčením, na druhej strane vláda učiteľom neumožnila prehĺbiť individuálny prístup k žiakom a viac im pri učení pomáhať. Namiesto toho investovala vysoké čiastky do testovacích nástrojov, ktoré iba potvrdzujú, čo už dávno vieme – že úroveň výsledkov vzdelávania z roka na rok klesá a že nám v školách narastá skupina detí, ktoré majú problémy s učením. Sám minister Juraj Draxler sa prednedávnom posťažoval, že tým ako krajina veľmi strácame.

Veľké investície tečú aj do tzv. duálneho vzdelávania, ktoré sa do odborného školstva podarilo zaviesť práve tejto vláde. Efekty týchto investícií sú však veľmi slabé, keďže počet zapojených firiem a študentov zatiaľ nenaplnil očakávania. Zároveň sa ukazuje, že benefity „slovenského duálu“ nie sú šité na malé rodinné firmy, živnostníkov a oblasť služieb tak, ako býva štandardom v iných krajinách.

Vízia odložená v zásuvke 

V kresle ministra školstva sa počas tejto vlády vystriedali traja ministri. Prvý z nich, Dušan Čaplovič, dostal hneď na začiatku volebného obdobia od poslancov Národnej rady SR úlohu vypracovať správu o stave školstva a stratégiu riešení najvypuklejších problémov. Minister správu pripravil, problémy v nej pospomínal naozaj obšírne, len pri tých riešeniach sa akosi zasekol. Zistil totiž, že bez serióznej odbornej a verejnej diskusie sa mu nepodarí dospieť ku konsenzu na potrebných zmenách. Bez toho je školstvo iba arénou na presadzovanie rôznorodých, často protichodných návrhov rozmanitých záujmových skupín.

Dušan Čaplovič nenaplnil očakávania a v kresle ho vystriedal Peter Pellegrini. Zo strany vlády šlo skôr o marketingový ťah a snahu učičíkať nespokojných učiteľov novými prísľubmi. Z politických dôvodov však komunikačne zdatného „sympaťáka“ o pár mesiacov nahradil Juraj Draxler. K Čaplovičovej správe sa ani jeden z nich neprihlásil.

Absencia kontinuity

V nedávnom rozhovore minister Juraj Draxler povedal, že školstvo na Slovensku potrebuje „celý súbor reforiem, ktoré sa nedajú spraviť zo dňa na deň“ . Naznačil, že by sa do toho rád oprel, keby mal viac času. Na poslednú chvíľu plánuje rozbehnúť aj odbornú debatu o potrebných zmenách a pripraviť novú reformnú koncepciu.

Je až absurdné počúvať jeho vyjadrenia, v ktorých sa snaží zahrať na tie správne struny a naznačiť, že by vedel potrebné zmeny garantovať: „V priebehu troch, štyroch rokov vieme zmeniť slovenské školstvo tak, aby sme mali učiteľov, ktorí sú motivovaní, ktorí vedia ako reagovať na rôznorodé situácie v triedach, ktorí by vedeli podchytiť rôzne druhy žiakov. Za ten čas by sa dal nastaviť aj systém financovania škôl či čerpanie európskych fondov bez väčších problémov tak, aby sa do škôl dostávala podpora, ktorá sa tam má dostávať.“ 

Juraj Draxler je nominantom strany, ktorá vládu na čele s Robertom Ficom zostavovala už dvakrát. Mala k dispozícii teda nie štyri, ale dvakrát štyri roky, ktoré sa jej podarilo premrhať. Dôveryhodnosť prísľubov o zachovaní kontinuity podkopáva aj skúsenosť, že prvý minister školstva súčasnej jednofarebnej vlády hovoril a robil niečo celkom iné ako ten druhý, a ten tretí sa iba snaží na poslednú chvíľu vymaniť zo zlyhaní svojich predchodcov.

Autorka je analytička združenia Nové školstvo, zároveň pôsobí ako nezávislá expertka strany Sieť pre oblasť vzdelávania. 

Článok bol pôvodne publikovaný v Denníku N dňa 2. septembra 2015.