Žiačka Ela a asistentka Máša: keď inklúzia nie je ilúziou ale skutočným príbehom

Pred pár rokmi sa rodičia malej Ely s Downovým syndrómom súdili o to, aby sa ich dcéra mohla vzdelávať v bežnej základnej škole v mieste svojho bydliska. Súdny spor napokon vyhrali, o čom informovali aj médiá.  O tom, ako pokračuje príbeh Ely ďalej, hovorí asistentka Máša, ktorá dnes učí v Elinej triede. Jej práca je dôkazom, že inkluzívne vzdelávanie nie je len utopickou predstavou, ale môže byť realitou, ktorá obohatí všetkých.   

Keď spádová základná škola v bratislavskej časti Vajnory odmietla prijať do prvej triedy žiačku so zdravotným znevýhodnením, obrátili sa jej rodičia so žiadosťou o nápravu na súd. Až najvyšší súd rozhodol, že škola ich dcéru odmietala neprávom.  Kým súdy rozhodovali, rodičia hľadali pre Elu inú bežnú školu v Bratislave. Riešenie našli až na Dlhých dieloch.

Ako sa vyvíjal Elin príbeh ďalej a ako vyzerá situácia v jej triede dnes?

Ako sa ľady roztápali

Keď asistentka Máša Orogváni vošla po prvýkrát do triedy, cítila, že v nej deti nie sú pripravené prijať Elu medzi seba. Po vyše roku však spokojne hodnotí, že sa situácia výrazne zmenila, Ela do kolektívu „zapadla“ a spolužiaci ju považujú „za svoju“.

„Niekedy stačí len veci trošku usmerniť alebo nastaviť hranice a Ela sa dokáže úplne začleniť. Nepracujem len s ňou, ale aj s celou triedou. Snažím sa ostatným deťom vysvetľovať veci, ktorým nerozumejú – prečo Ela niečo robí alebo naopak, nerobí. Živo sa zaujímajú o to, aké má Ela možnosti, kam až vie zájsť. Keď to porovnávam s minulým rokom – spočiatku som ich musela veľakrát popchnúť, aby za ňou šli, no teraz si ju sami všímajú a zavolajú do hry. Úplne spontánne,“ rozhovorí sa Máša o tom, ako badateľne napreduje nielen Ela, ale aj jej spolužiaci.

Máša zdôrazňuje, že snahy o začlenenie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami do bežných žiackych kolektívov majú zmysel. Dôrazne však podčiarkuje, že pri tom treba pracovať s celou triedou.  „Nemyslím si, že by do toho deti nechceli ísť. Jedinou zábranou je obava a strach z neznámeho,“ dodáva asistentka, ktorá je pôvodným povolaním špeciálna pedagogička s bohatými skúsenosťami.

Aj v Elinej triede to bolo spočiatku tak, že žiaci nevedeli, čo môžu od Ely očakávať. Netušili však ani to, čo všetko oni sami dokážu. Máša hovorí, že obvykle stačí, ak deťom v takomto kolektíve niekto ukáže, že „inakosť“ možno vnímať ako bežnú súčasť života a že sa aj k deťom so zdravotným znevýhodnením treba správať ako k rovnocenným. Vtedy sa obvykle „ľady roztopia“ a deti sa spontánne rozhodnú urobiť krok do neznáma a nadviazať kamarátsky vzťah aj s niekým, kto je „iný“.

Videorozhovor s Mášou Orogváni

Čítajte ďalej