Nehovorme, že inklúzia je nezmysel, tento typ vládnutia je nezmysel, tvrdí v rozhovore pre HN expertka na vzdelávanie Zuzana Zimenová

ROZHOVOR Hospodárske noviny 29. septembra 2018

Klasické filmové klišé stvárňuje učiteľku ako nahnevaného a vyčerpaného tvora. Bude aktuálne aj po zavedení Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania?
Je pravdou, že na pedagógov sa kladú stále vyššie a vyššie nároky, odkedy bol v roku 2008 prijatý nový školský zákon. Dal im síce možnosť byť kreatívnejšími, aktívnejšími, možnosť vytvárania vlastných programov a vstupovania do obsahu, no neposkytol im k tomu náležitý servis a podporu. Vtedajší minister Ján Mikolaj spustil reformu do absolútne nepripraveného prostredia. Obávam sa, že súčasné kroky ministerky Lubyovej na tom nič nezmenia.

Výsledkom je preťaženosť pracovníkov školstva?
Pravdaže sa cítia byť preťažení a dnes ešte viac v súvislosti s deťmi so špeciálnymi potrebami. Majú ich stále viac a viac. Bez asistentov, bez špeciálnych pedagógov, bez náležitých učebných pomôcok. Pred desiatimi rokmi sa totiž nepodarilo dosiahnuť zmenu základného princípu vo vzdelávaní.

Ten spočíval v čom?
Nepodarilo sa dosiahnuť zmenu paradigmy spočívajúcu v orientácii na žiaka. Ten zostáva stále posledným v poradí. Oproti ostatným krajinám, kde sa už zmeny uskutočnili a transformácia sa posunula oveľa ďalej, sme v tomto pozadu. Máme stále veľa centrálnych príkazov, hoci sa tvárime, že máme decentralizované základné školy. Sú síce v kompetencii samospráv, no stále čakajú na to, čo im nadiktuje ministerstvo. Individuálny prístup k žiakom je prakticky nemožný.

Okamžite po zverejnení národného programu sa naňho spustila vlna kritiky, vy ste neboli výnimkou. Podľa vás je zmarenou šancou.
Zameriava sa na množstvo detailov a celkový étos sa vytratil.

Vzorom pre jeho koncipovanie bol aj dokument Učiace sa Slovensko, v tíme tvorcov ste sedeli aj vy. Nie je vo vašom tvrdení rozpor?
Ponúkli sme niečo, čo je vo finálnom rezortnom materiáli dosť odlišné. Sú v ňom vytiahnuté len hrozienka, ktoré sú politicky priechodné. Nepovažujem ho za reformný. Verejnosť potrebovala zrozumiteľnú a stručnú verziu zásadných zmien na nasledujúcich desať až dvadsať rokov. Ale opäť netuší, čo školy vlastne čaká.

Program obsahuje koncept až do roku 2027, čo sa takisto neobišlo bez kritiky. Pri akejkoľvek vládnej zostave by však bol problém takýto časový horizont zaručiť, alebo nie?
Takýmto štýlom to funguje na Slovensku, ale nie vo svete. Tam nebýva obvyklé, že po voľbách víťaz „berie všetko“ s okrídlenou frázou – zvykajte si. Vo vyspelých krajinách sa o vzdelávaní zvykne serióznejšie diskutovať, a nielen medzi odborníkmi, ale aj medzi politikmi. My sme sa v rámci diskusií o Učiacom sa Slovensku skutočne snažili s pedagógmi a expertmi vytvoriť príležitosť na širokú politickú zhodu. Na tú však napokon ministerstvo školstva rezignovalo a diskusia o budúcnosti vzdelávania je dnes na bode nula.

Ministerka školstva Martina Lubyová fínsky model vzdelávacieho systému opakuje ako mantru. Môže sa vsadiť do našich reálií?
Je úsmevné, ako ho teraz objavuje. V expertných kruhoch sme sa o fínskom úspechu bavili už v roku 2013 a rozprávalo sa o ňom na viacerých úrovniach. Dá sa z neho čerpať množstvo inšpirácií, no to sa dá napríklad aj z estónskeho, anglického a nemeckého modelu. Odborná verejnosť je už trochu ďalej. Ministerka Fínov objavila neskoro. Toto nie je model, ktorý stačí chytiť a našraubovať na Slovensko.

Prečo nie?
Fíni majú napríklad hlboko zakorenenú tradíciu čítania. Historické korene treba hľadať v čase okupácie Rusmi, kedy Fíni pociťovali ako národnú povinnosť venovať sa kultúre, čítať deťom knihy. Plus treba zobrať do úvahy fakt, že v tejto krajine je niekoľko mesiacov v roku tma, aj preto sa tam možno toľko číta. Bežnou súčasťou hotelov sú okrem reštaurácií knižnice. Vo Fínsku sú knihy úplne všade a od čitateľskej gramotnosti je len krôčik k zvládnutiu ďalších zručností.

Táto rozdielnosť by asi nemala prekážať.
Ministerka neberie do úvahy to podstatné. Slovensko má viac ako 3000 miest a obcí a tie si základné školy spravujú samé. Vo Fínsku sa nachádza okolo 300 municipalít, čo znamená, že malé dediny a obce sú zlúčené do väčších samosprávnych celkov. Školy nemajú právnu subjektivitu, ale patria municipalite, ktorá drží v rukách aj ich financovanie. Má absolútnu voľnosť v zabezpečení učebných osnov, učebníc i pomôcok. Nediktuje im ich štát. Vo Fínsku taktiež nemajú štátnu inšpekciu. Existuje veľa prvkov vo fínskom modeli, ktoré by sa pani ministerke nepáčili. Vidí z neho len úzky výsek.

Má teda národný program vôbec šancu na úspech? Masívnu reformu ohlasoval dnes už exminister Peter Plavčan.
Keď som prijala jeho ponuku pracovať na koncepcii Učiace sa Slovensko, mnohí mi radili: nebuď blázon, nechoď do toho, nepodarí sa to zrealizovať. Veď keď to neurobila prvá Ficova vláda, ani druhá, tak prečo tretia? Absolútne súhlasím a s tým vedomím som aj do celého projektu išla. Bolo však dôležité, aby takýto dokument vznikol. Hoci s návrhmi na zásadné zmeny majú mnohí stále problém.

Máte na mysli inklúziu, po fínskom modeli asi najčastejšie slovo?
Neustále opakujem, že treba viac pomáhať najmä tým deckám, ktorým sa nedarí, treba im dať čas a priestor. V školskom parlamentnom výbore so mnou mnohí súhlasia, ale – radšej by hľadali talenty. Ale veď touto cestou sme išli 30 rokov! A ukazuje sa, že sa nám otvárajú nožnice s podpriemernými žiakmi, o čom svedčia aj medzinárodné testovania. Recept na celkové zlepšenie vzdelávacích výsledkov teda nie je vyťahovanie tých najlepších a podpora elity. Našim cieľom by malo byť ťahať deti z podpriemeru, lebo ich počty sa stále zvyšujú. Nie som si istá, či si toto vládna koalícia dostatočne uvedomuje.

Nenesie inklúzia so sebou vysoké riziká, nakoľko s deťmi so špeciálnymi potrebami sa neskôr v zamestnaní nikto nebude maznať?
Disgrafici či dislektici zostanú nimi po celý život. Ak však dostanú dobré špeciálne vedenie a podporu, tak sa budú vedieť s tou poruchou popasovať tak, že budú funkční aj v dospelosti. To platí aj o deťoch so zdravotným, či sociálnym znevýhodnením. Ak im pomôžeme v detstve prekonávať bariéry, v dospelosti môžu byť samostatné a úspešné. Mali by sme chcieť urobiť maximum pre to, aby sa mohli začleniť svojim dielom do spoločnosti a nemuseli sedieť doma odkázaní na dávky. Je to dôležité nielen pre ne, ale aj pre budúcnosť celého Slovenska.

Ďalšia námietka spočíva v tom, že európsky kontinent, a nielen ten, spočíva v jeho orientácii na výkonnosť.
Nemyslím si, že celý svet je takto nastavený. Potom by nedával zmysel ten veľký tlak na kreativitu, invenčné riešenia problémov. Dnes už vzdelávanie nie je o „samých jednotkách“, ale najmä o človeku, ktorý si dokáže pospájať súvislosti a má nápad. Hlavnou úlohou školy je naučiť ho sebavedomiu a ambícii pracovať a žiť tvorivo. Pre mňa je inklúzia naozaj o tom naučiť deti žiť v dospelosti plnohodnotne.

Tieto idey sa dobre počúvajú, no čo s nimi, keď nedisponujeme dostatočnými počtami odborných pracovníkov?
Za tento stav nesie zodpovednosť jednoznačne štát a vláda, ktorá sa tvári proinkluzívne už tretie volebné obdobie.

Nejde len o tento personálny problém, mnoho škôl nemá naplnené bazálne potreby?
Vláda nie je schopná zabezpečiť ani tie najzákladnejšie potreby žiakov a učiteľov. Na papieri máme napísané, že diagnostikovaný žiak má mať zabezpečeného asistenta, individuálny plán, špeciálne vzdelávacie pomôcky…V praxi v školách toto všetko chýba a kompenzačné pomôcky pre žiakov so zdravotným postihnutím v bežných základných školách nenájdete vôbec.

Čudujete sa potom pedagógom, že sa k akýmkoľvek zmenám obracajú chrbtom?
Trápi ma, že takto reagujú. O to viac, že sa tak deje práve teraz. Minister Plavčan mal ambíciu začať diskusiu o potrebných zmenách v školstve a reformné kroky boli v teréne celkom dobre rozbehnuté. Do Učiaceho sa Slovenska sme zapracovali tisíce pripomienok od učiteľov. Mali pocit, že sa konečne s nimi niekto rozpráva a berie ich vážne. Vlna entuziazmu a poslednej nádeje sa však zlomila potom, ako ministerstvo prestalo s nimi komunikovať. Tým pádom vyčerpalo svoj reformný potenciál. Problém totiž nespočíva len tom, že im vo výsledku predstavilo hrubo skorigovaný materiál.

A v čom?

Mnohí učitelia odmietajú inklúziu ako takú a hovoria, že je nie je reálna. Pravdou však je, v iných krajinách inklúzia funguje a u nás len štát nedokáže na ňu zabezpečiť podmienky. Nehovorme, že inklúzia je nezmysel, tento typ vládnutia je nezmysel. Problémy nespôsobuje inklúzia, ale politici, ktorí učiteľov nevedia k potrebným zmenám motivovať.

Prejdime k próze všedného dňa, k nedostatku učebníc.
Slovensko je jednou z mála krajín, ktoré ešte nemajú otvorený trh s učebnicami a kde si učitelia nemôžu slobodne vybrať učebnicu, aká žiakovi vyhovuje. Ministerstvo určuje, čo je vhodné a čo nie. Vydavateľstvá všade vo svete vedia vytvoriť vhodnú ponuku. Netvárme sa, že to nejde.

Aký je podľa vás slovenský pedagóg?
Ak si predstavím učiteľa, ktorý učí dlhé roky, tak v prvom rade je trpezlivý, skúsený a keďže v školstve zostal, asi má deti rád. Nastupujúci mladý učiteľ je konfrontovaný s množstvom problémov a nie je na ne pripravený – to je ďalšia veľká bolesť nášho vzdelávacieho systému. Nezmenila sa príprava učiteľov na budúce požiadavky, preto vlastne ani nevedia pracovať s deťmi so špeciálnymi potrebami.

V nedávnom prieskume, ktorý realizovala agentúra Focus, sa ukázalo, že verejnosť si ich pedagogické povolanie vysoko cení, ale pridala by im na mzde až v poslednom rade.
Majú tabuľkové platy a tie sú nízke. Ale to je skôr otázka na ministerstvo financií. V každom prípade sú podhodnotení a pravdaže by potrebovali viac peňazí. Ťaživejšie však než malý príjem pociťujú nedostatok podporného servisu, učebníc, či kancelárskeho papiera.

Vzrastá aj nespokojnosť rodičov. Prečo?
Zoberme si, ako fungujeme my ako dospelí. Vyberáme si mobilného operátora podľa svojich predstáv, nadizajnujeme si sami dovolenku. Naučili sme sa žiť dynamickým spôsobom života, ktorý nám ponúka veľa možností a vyberáme si služby, ktoré nám najviac vyhovujú. Zrazu dáme dieťa do školy, kde nemáme žiadnu inú možnosť, než ho tam ráno odovzdať. Nemáme prakticky žiaden dosah na to, čo sa tam s ním deje. Škola nás potrebuje iba na rodičovskom združení.

Chyba je teda v komunikácii?
Na Slovensku na ňu nie sme zvyknutí. Školy ako keby zaspali dobu v komunikácii a otvorenosti.

Mnohí učitelia sa nám sťažovali spôsobom, ktorý by sa dal zjednodušene zhrnúť do výroku: Nemám problém ani tak s deťmi, ako s ich rodičmi. Nenesú aj oni časť viny?
Rodičia majú oprávnený pocit, že sú to ich deti a chcú o nich rozhodovať. Ich predstava je často odlišná od tej školskej. Niekde sa to jednoducho nestretáva. Aj preto rodičia vyhľadávajú alternatívne možnosti, čoraz viac z nich chce vzdelávať svoje deti doma, čo je daň za to, že sa štát nevenuje rozvoju verejného školstva. Aby nám deti z neho neutekali, malo by mať ten najzdravší základ.

V čom by mal spočívať?
Akýkoľvek ďalší minister, resp. celá vláda by mala mať úprimný záujem naštartovať reformu orientovanú na deti a na zlepšenie ich vzdelávania. Musí veľa investovať do komunikácie s učiteľmi a presvedčivo vysvetliť svoje zámery. Nedokážem tejto vládnej garnitúre odpustiť, že sa zahráva s dôverou ľudí.